Hotelierstvo buď milujete alebo nenávidíte.

Prečítajte si ďalší z príbehov, tentokrát sa so svojimi skúsenosťami v zahraničí podelí Veronika Tomulcová.

V roku 2011 som na dovolenke v jednom malom obchodíku (dodnes si presne pamätám v ktorom) natrafila na na vintage tabuľu s nápisom: „When life gives you lemons, grab tequila and salt“. Tabuľa mi prišla veľmi vtipná, tak som si ju kúpila a zavesila som ju v kuchyni na stenu. Vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že mi ten nápis raz zmení život. A to o 180°.

V Radisson Blu Carlton Hoteli v Bratislave som začala pracovať hneď po skončení vysokej školy v roku 2007. Vyštudovala som právo, vydala som sa však po stopách hotelierstva a to ako HR manažér. Nezvyčajné, ja viem. Myslím si, že moja rodina to dodnes nepochopila. Ja som však vždy vedela, že by zo mňa nebola dobrá právnička. Bavilo ma však pracovné právo, komunikácia, riešenie konfliktov a vzdelávanie, personalistika bola preto jasná voľba. Hotelierstvo, to bol osud (na náhody neverím). Bola som v správny čas na správnom mieste a verila som, že tú prácu dostanem.

Hotelierstvo buď milujete, alebo nenávidíte. Nemyslím si, že existuje niečo medzi tým. A popravde, ja som sa zamilovala. Práca v hoteli ma napĺňala, mala som úžasných kolegov a nekonečné hodiny v práci mi nevadili. Každý deň bol iný a každý deň som sa učila niečo nové. Hotelierstvo vás pohltí: 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Bez prestania.

Celosvetová kríza v roku 2008 bola pre mňa veľkou školou. V Bratislave sme v rámci našej hotelovej siete vytvorili prvú „City organizačnú štruktúru“ a ja som sa stala City HR manažérom. Dva veľké hotely, tlak, stres. Dnes, keď sa na to pozerám s odstupom neviem, ako sme to všetci zvládali. A pritom si pamätám, že som sa každý deň do práce tešila (teda skoro každý).

Jin a Jang. Rovnováha v živote musí byť. Po skončení celosvetovej krízy prišla kríza v osobnom živote. A to veľká, nečakaná a bolestivá. Paralyzovala ma. Prvý inštinkt, ktorý zasiahol každú bunku v mojom tele, bol únik. Zbaliť sa a utiecť. Ďaleko. Rozum, rodina a priatelia naštastie zasiahli. Útek nič nevyrieši. Pred sebou a pred bolesťou človek neutečie. Ostala som. Už vtedy ale bolo zrejmé, že nie na dlho. Tabuľa v kuchyni hovorila jasne a ja som sa rozhodla vyťažiť zo vzniknutej situácie maximum a zmeniť svoj život.

Prvú ponuku odísť pracovať do 5-hviezdičkového hotela na Maldivách som odmietla. Popravde, z mojej strany to bol skôr výstrel do tmy. Dva roky na ostrove o veľkosti 2,5 x 1,5 km by ma asi zabili, a to napriek bielemu piesku a tyrkysovému moru. Ako hovorí moja mamička: „Aj krémešu sa človek preje“. Chýbal mi plán a jasný cieľ. Čo vlastne chcem robiť? Po čom túžim? Personálny manažment ma napĺňal a bavil, túžila som však cestovať. A jeden večer som natrafila na ponuku, na ktorú som musela odpovedať. Princess Cruises, tretia najväčšia lodná spoločnosť hľadala na jednu zo svojich 18 výletných lodí HR manažéra. Vedela som, že je to práca pre mňa. Dnes však priznávam, že som nevedela, do čoho idem. Po 5 mesiacoch pohovorov a nekonečného čakania mi prišla pracovná ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť.

A tak som v januári 2015 opustila všetko známe a vydala sa sama do neznáma. Do úplného neznáma. Na lodiach máme 900 - 1 100 zamestnancov, v závislosti od veľkosti lode. Dovtedy som pracovala s maximálne 200 zamestnancami. 50 rôznych národností v porovnaní s piatimi, s ktorými som dovtedy prišla pracovne do styku. Uniformy, hodnosti, prísne pravidlá, jasná, takmer vojenská hierarchia, strata súkromia, neustály pohyb, nekonečné moria a oceány, kolos ľudí, lúčenia a vítania. Kultúrny šok. Zmena.

A ako by som opísala prácu na lodi po roku? Ako v každej práci, všetko závisí od ľudí, s ktorými pracujete a od vášho prístupu. Pracujem 4 mesiace v kuse, každý deň 10-12 hodín denne. Každý deň mám však možnosť spoznať nové miesto, novú krajinu, nových ľudí. Videla som Panamský prieplav, navštívila som Aljašku a teraz sa plavím medzi Austráliou a Novým Zélandom. Užívam si to plnými dúškami a som vďačná za každý deň. Zároveň sa však vždy veľmi teším na návrat domov, pretože niet krajšieho pocitu, ako keď po dlhom lete vychádzate z letiskovej haly a tam vás čaká náruč milovaných.

Kým sa vrátim na Slovensko, chcela by som odkázať: „Berte všetko, čo vám život prináša. Nič nie je zlé, nič nie je dobré. Nesúďte. Všetko je tak, ako má byť, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Choďte za svojimi snami, aj za tými, o ktorých ste nevedeli, že ich máte. Stojí to za to.“